Moje priateľstvo

19. června 2016 v 2:55
Mám obdobie, kedy neustále rozmýšľam, či to čo považujeme za nevyhnutné je skutočne nevyhnutné. Čo tak priatelia? Ako malí sme pozerávali rozprávky, ktoré opisovali dokonalé priateľstvo a všetko okolo toho. Možno nám nevedome vsugerujú, že človek jednoducho potrebuje priateľov. Myslím, že sám som tomu donedávna veril. Mal som priateľov ktorých poznám 15 rokov. V podstate som s nimi bol neustále. Moja povaha, dovolím si povedať, je pomerne dosť zložitá. Nerád rozprávam o veciach, ktoré ma zraňujú. Možno práve to zapríčinilo kameň úrazu. Človek, ktorého by som mal považovať za člena rodiny, skončil v nemocnici. Nebolo to v podstate už ani šokujúce, pozerám sa na to v podstate odmalička. Pri rakovine sa tomu ani nemôže človek čudovať. Tentokrát som toho človeka ale videl zlomeného a vystrašeného, so slzami stekajúcemu po tvári. Sám som nevedel ako na toto reagovať, ten pohľad mi príjemný nebol. No, napriek tomu som sa kvôli tomu moc netrápil, nebál som sa o toho človeka. A to ma prinútilo začať prehodnocovať vlastnú osobu. Cítil som sa zle z toho, že sa necítim zle. Neprišlo mi normálne, že váš blízky človek môže umrieť a vám to je v podstate jedno. Nemal som zo seba dobrý pocit a začal som sa správať podráždene. Ľudia v mojom okolí ale prekvapení neboli. Ako som spomínal som zvláštna povaha a často reagujem impulzívne. Pochopiteľne som bol nepríjemný na svojich priateľov. Nebolo to tak, že by som to nejak začal. Jednoducho ma nebavilo počúvať ich problémy so svojím frajerom, alebo finančné problémy v rodine, ktorá nevie hospodáriť. Vytáčajú ma ľudia, ktorí majú dostatok peňazí, ktoré utrácajú za zbytočné a predražené veci a potom sa vyskytnú vo finančnej kríze. Problémy mojich priateľov, mi prišli byť irelevantné. Moje správanie im začalo vadiť, to im za zlé nemám. Nie som na nich nahnevaný som z nich sklamaný. Som sklamaný z toho, že mi nepovedali, že ich štvem. Postupne sa len odo mňa začali odpájať bez slova. Odstrčili ma bez jediného slova do ústrania. Bez toho aby sa len pokúsili zistiť, čo je dôvod môjho správania. Nesnažím sa zo seba urobiť obeť, to vôbec. Som si vedomý svojich chýb, akurát si nemyslím, že je fér aby všetky chyby boli hodené na mňa. A tak sa pýtam či ľudia ktorých poznáte 15 rokov a napriek tomu, im na vás v podstate nezáleží sú potrební vo vašom živote. Stal sa v tomto prípade z priateľstva zvyk? Viem, že je chyba vo mne, pretože na mňa ľudia kašlú permanentne. Ale prečo si ľudia pamätajú len to zlé čo robím? Keď som bol pri nich vždy keď sa cítili byť na dne. Keď som pri nich stál ako jediný zatiaľ, čo ostatní sa im otočili chrbtom. Takýchto ľudí človek nepotrebuje. tomu jednoducho neverím. Na svete sú ľudia, ktorí priateľov nepotrebujú a dokážu prežívať. Jedna z najväčších bolestí je sklamanie. A človek je naprogramovaný tak, aby jedného dňa proste sklamal. Bojím sa pustiť si k telu ľudí, pretože ich vnímam ako časovanú bombu. Viem, že jedného dňa príde niečo čím ma naštvú, sklamú, rania a keďže som sám človek, tak vybuchnem aj ja. A keď sa tak stane tak zanikne nazývané priateľstvo. No, som zvedavý či budem ešte napriek všetkému naivným hlupákom a opäť spadnem do takéhoto priateľstva alebo si konečne zachovám hrdosť a oslobodím sa od tejto prirodzenej časti ľudského života. Každopádne tento výcuc by mal mať pokračovanie, pretože pravdepodobne nedáva moc zmysel a má veľa medzier ktorých si som vedomý ale som lenivý ako voš a nechám to do budúcna. :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama