Moje priateľstvo

19. června 2016 v 2:55
Mám obdobie, kedy neustále rozmýšľam, či to čo považujeme za nevyhnutné je skutočne nevyhnutné. Čo tak priatelia? Ako malí sme pozerávali rozprávky, ktoré opisovali dokonalé priateľstvo a všetko okolo toho. Možno nám nevedome vsugerujú, že človek jednoducho potrebuje priateľov. Myslím, že sám som tomu donedávna veril. Mal som priateľov ktorých poznám 15 rokov. V podstate som s nimi bol neustále. Moja povaha, dovolím si povedať, je pomerne dosť zložitá. Nerád rozprávam o veciach, ktoré ma zraňujú. Možno práve to zapríčinilo kameň úrazu. Človek, ktorého by som mal považovať za člena rodiny, skončil v nemocnici. Nebolo to v podstate už ani šokujúce, pozerám sa na to v podstate odmalička. Pri rakovine sa tomu ani nemôže človek čudovať. Tentokrát som toho človeka ale videl zlomeného a vystrašeného, so slzami stekajúcemu po tvári. Sám som nevedel ako na toto reagovať, ten pohľad mi príjemný nebol. No, napriek tomu som sa kvôli tomu moc netrápil, nebál som sa o toho človeka. A to ma prinútilo začať prehodnocovať vlastnú osobu. Cítil som sa zle z toho, že sa necítim zle. Neprišlo mi normálne, že váš blízky človek môže umrieť a vám to je v podstate jedno. Nemal som zo seba dobrý pocit a začal som sa správať podráždene. Ľudia v mojom okolí ale prekvapení neboli. Ako som spomínal som zvláštna povaha a často reagujem impulzívne. Pochopiteľne som bol nepríjemný na svojich priateľov. Nebolo to tak, že by som to nejak začal. Jednoducho ma nebavilo počúvať ich problémy so svojím frajerom, alebo finančné problémy v rodine, ktorá nevie hospodáriť. Vytáčajú ma ľudia, ktorí majú dostatok peňazí, ktoré utrácajú za zbytočné a predražené veci a potom sa vyskytnú vo finančnej kríze. Problémy mojich priateľov, mi prišli byť irelevantné. Moje správanie im začalo vadiť, to im za zlé nemám. Nie som na nich nahnevaný som z nich sklamaný. Som sklamaný z toho, že mi nepovedali, že ich štvem. Postupne sa len odo mňa začali odpájať bez slova. Odstrčili ma bez jediného slova do ústrania. Bez toho aby sa len pokúsili zistiť, čo je dôvod môjho správania. Nesnažím sa zo seba urobiť obeť, to vôbec. Som si vedomý svojich chýb, akurát si nemyslím, že je fér aby všetky chyby boli hodené na mňa. A tak sa pýtam či ľudia ktorých poznáte 15 rokov a napriek tomu, im na vás v podstate nezáleží sú potrební vo vašom živote. Stal sa v tomto prípade z priateľstva zvyk? Viem, že je chyba vo mne, pretože na mňa ľudia kašlú permanentne. Ale prečo si ľudia pamätajú len to zlé čo robím? Keď som bol pri nich vždy keď sa cítili byť na dne. Keď som pri nich stál ako jediný zatiaľ, čo ostatní sa im otočili chrbtom. Takýchto ľudí človek nepotrebuje. tomu jednoducho neverím. Na svete sú ľudia, ktorí priateľov nepotrebujú a dokážu prežívať. Jedna z najväčších bolestí je sklamanie. A človek je naprogramovaný tak, aby jedného dňa proste sklamal. Bojím sa pustiť si k telu ľudí, pretože ich vnímam ako časovanú bombu. Viem, že jedného dňa príde niečo čím ma naštvú, sklamú, rania a keďže som sám človek, tak vybuchnem aj ja. A keď sa tak stane tak zanikne nazývané priateľstvo. No, som zvedavý či budem ešte napriek všetkému naivným hlupákom a opäť spadnem do takéhoto priateľstva alebo si konečne zachovám hrdosť a oslobodím sa od tejto prirodzenej časti ľudského života. Každopádne tento výcuc by mal mať pokračovanie, pretože pravdepodobne nedáva moc zmysel a má veľa medzier ktorých si som vedomý ale som lenivý ako voš a nechám to do budúcna. :)
 

Nezastaviteľné myšlienky

18. ledna 2016 v 1:48
Pred pár dňami mi kamarát s výsmechom povedal, že som tak citovo zlomený človek, že ma vidí šťastného iba ak som opitý. Odvtedy mám tú vetu tak nejak zaseknutú v mojej hlave, pretože to je viacmenej pravda. Neustále nad niečím rozmýšľam či sú to hlúposti, alebo veci nad ktorými by sa mal občas každý človek zamyslieť, posúdiť neviem. Každopádne, celkom ma to ubíja. Už sú to dva roky, čo som sa poriadne nevyspal. Nemyslím to tak, že nespím dostatočne veľa hodín, skôr sa necítim odpočinuto, či spím málo, veľa, vôbec alebo tak akoby mal priemerný človek naspať. Nejak so sebou nedokážem byť spokojný, ani nemám pocit, že by som si zaslúžil spať. Nechcem skončiť ako niekto, kto po sebe nezanechá žiadnu stopu. Nie vo význame slávy, chcem zanechať dielo, ktoré by človeka donútilo sa zachovať lepšie, cítiť sa lepšie alebo aby mu dodalo určitú nádej. No nedokážem to, pretože ma v mojom okolí neustále niečo sťahuje dole. Nemôžem vytvoriť niečo čo má niekoho učiniť šťastnejším, ak nie som šťastný sám. Som zo všetkého už strašne moc unavený a nejak som stratil cestu. Neviem sa tešiť z ničoho, nie skutočne. V škole nemám pocit, že sa učím pre seba alebo pre svoju matku, spočiatku som mal dobré známky, len aby na mňa bola hrdá ona, aby som učinil šťastnú ju. Dnes už nevládzem a nedokážem sa premôcť k učeniu napriek tomu, že prepadám. A napriek tomu, ako vidím, že je mnou sklamaná. Prestal som robiť, to čo po mne chcú ostatní odvtedy ako som začal prehodnocovať každú myšlienku, ktorá uviazla v mojej hlave. A to nejak činí každého sklamaným a mne je to viac menej už jedno. Nechce sa mi už byť pre každého oporou a robiť ich šťastnými, keď to aj tak pre nikoho nemá žiadnu hodnotu a ani necítim žiaden náznak odozvy. Nebaví ma pomáhať a počúvať každého, ked to nikto nedokáže u mňa. Mal by som sa snažiť pomáhať každému kto to potrebuje, ale tak nejak sa cítim prázdne, bez emócií. To ma tak nejak prinútilo k pitiu. Ernest Hemingway prehlásil, že každý človek by sa mal občas opiť aby prežil s bláznami naookolo. Vraví sa ale, že Hemingway nikdy ani poriadne nevytriezvel. A úprimne sa mu ani moc nedivím, celkom mu rozumiem, mozog nejde vypnúť a jediná vec, ktorá vám nakoniec pomôže je alkohol, aby ste prestali rozmýšľať čo i len na chvíľu. Tak to bolo aspoň spočiatku, teraz nepomáha už ani on. Tak nejak už neviem čo by som mohol robiť, zdôveriť sa nedokážem tak či tak nikomu a aj keby som dokázal tak čo by som vlastne povedal? Ja vlastne ani neviem čo má poriadne trápi, zaťažuje neviem aký je konkrétny problém. Chcem mať len pocit slobody, voľnosti. Chcem ísť niekam ďaleko od spoločnosti, byť sám zatvorený len s papierom, perom a hudbou. Venovať sa niečomu, čo mi dá konečne pocit, že nežijem zbytočne. No, asi toho žiadam veľa, kto vie.

Naše názory

16. ledna 2016 v 0:58 | Dominik
Každý z nás si vytvorí vlastný názor na určitú tému. V dnešnej dobe máme právo prehlásiť to, čo si myslíme. To však neznamená, že tak nutne musíme učiniť. Je rozdiel sa trhať o zdielanie svojho názoru v politike než u nejakej konkrétnej osoby. Ak žijeme v podmienkach, ktoré nás utláčajú je dobré bojovať za svoje práva, povedal by som priam, že je to viac než nevyhnutné. Ale určite sa už každý stretol s osobou, ktorá sa o niekom vulgárne vyjadrovala a obhájila sa týmito slovami " je mi jedno čo si myslíte, je to môj názor a mám právo ho vyjadriť ". Je nevyhnutné sa o niekom vulgárne a hlavne verejne vyjadrovať, len kvôli tomu, že nám nie je niečím sympatický? To, že konkrétne nám je nesympatický, nemusí hneď znamenať, že sa jedná o zlého človeka. Som názoru, že právo súdiť nemá v podstate nikto. Neviete ako daný človek, rozmýšľa, preto ani nemáte opodstatnenie o ňom prehlasovať negatívne názory. Tisíc ľudí tisíc chutí, ak je nám niekto nesympatický najzdravšou cestou je ho ignorovať. Tým, že mu venujeme zbytočne veľa našej pozornosti škodíme akurát len tak sami sebe. Neulaví sa nám po tom ako na niekoho "nakydáme". Neučiní nás to šťastnejšími osobami. Ak sa jedná o človeka, ktorý sa chová nárušivo, je tiež podstatné sa zamyslieť nad tým prečo sa tak asi chová? Je možné, že takýto človek potrebuje niekoho pomoc. Človek nikdy nejedná neopodstatnene. Ak nám vadí napríklad človek, ktorý balí viac dievčat naraz, je tu tá najväčšia pravdepodobnosť, že danému človeku chýba pozornosť a tak si ju získava týmto spôsobom. Jeho rodičia sa mu nemusia dostatočne venovať a on si pozornosť hľadá vlastným spôsobom. Za všetkým sa skrýva niečo viac ako sme schopní vidieť, a preto by sme nemali odsudzovať len podľa našej domnienky. Prvoradé je spoznať dostatočne daného človeka a až potom si vytvoriť na neho názor. Mojou hlavnou myšlienkou ale je, že názor akéhokoľvek typu sa dá vyjadriť decentne a bez urážania danej osoby. Ak niekto na to ale nemá dostatočnú inteligenciu myslím si, že je lepšie radšej mlčať o niečom tak irelevantnom než zbytočne niekomu ubližovať vulgárnymi slovami, nech je daný človek akýkoľvek.

Kam dál

Reklama